logo
Sme.sk | Divadlo | Divadlo v SME | Divadelníčka Darina Abrahámová: Decko premúdrelé, budeš hrať divadlo?

TV Oko
Divadelníčka Darina Abrahámová: Decko premúdrelé, budeš hrať divadlo?

Vydané 26. 8. 2010 o 0:00 Autor: Eva Andrejčáková | FOTO - Peter žákovič, Ctibor Bachratý, Peter Procházka a archív D.A.

Keby sme mali hovoriť o divadelníkoch telom aj dušou, DARINA ABRAHÁMOVÁ by bola určite jednou z najdôležitejších osôb. Vždy vysmiata dramaturgička, temperamentná herečka, neúnavná propagátorka divadelného umenia má energiu na rozdávanie. Aby ju nasmerovala tým správnym smerom, rada sa inšpiruje myšlienkami múdrych velikánov. Nedobrovoľný odchod z našej prvej scény neprežívala ľahko, no dnes sa už teší na novú divadelnú sezónu.

V uplynulej sezóne vás nové vedenie zbavilo funkcie šéfdramaturgičky Slovenského národného divadla. Ako ste sa s tým vyrovnali?

Bol to pre mňa šok, jednak, že sa taký nezmysel vôbec udial, a že sa to stalo spôsobom, s akým som sa doteraz nestretla. Bola to pre mňa nová a bolestná skúsenosť, ale je prirodzenou povinnosťou vyrovnať sa s tým. Ako divadelníčka som si povedala, že takto sa asi cítia ľudia, keď prídu o niečo, čo nielen potrebovali, ale aj mali radi, čo považovali za prirodzenú súčasť svojho života, v čom si verili, čo ich napĺňalo a kde aj videli výsledky.

Pomáha vám, keď cítite dôveru?

Určite. Okrem toho si radšej amatérsky pomeditujem, než by som sa mala donekonečna čičrať v strese. Budha a Masaryk, to je moje hojivé letné čítanie. Napríklad som objavila peknú myšlienku: keď zdravého jedinca raní jedovatý šíp, čo urobí ako prvé? Snaží sa ho vytrhnúť a vymývať si ranu. Len blázon by s jedovatým šípom v tele behal po džungli a naháňal človeka, ktorý ho vystrelil. Aj teraz, počas dovoleniek, som v styku so svojimi bývalými kolegami a hercami. Priateľské väzby fungujú ďalej. Ľudský kapitál nestrácam. A už teraz myslím na to, aké budú moje nové pracovné príležitosti, lebo som nejaké zaujímavé ponuky dostala. V divadle GUnaGU sa teším na ďalšiu novú úlohu a ako herečku ma už oslovili aj do divadla, v ktorom som doteraz nehrala. A črtá sa aj televízny seriál, lebo tentoraz som povedala áno. Postava, ktorú mi ponúkli, sa mi páči a zdá sa, že rozbehnem hereckú kariéru po päťdesiatke, ako pani Katarína Kolníková (smiech).

Takou by ste chceli byť?

Mám pocit, že charakteristika mojej postavy v chystanom seriáli je tak trochu typ pani Kolníkovej. Takže konečne! Na toto som čakala. Vravela som si, niečo milé, nečakané po tej päťdesiatke predsa musí prísť! Ale aby som nezabudla: od septembra chystáme peknú komédiu v Radošinskom naivnom divadle. Bude sa volať Nesladím a už je hotové aj obsadenie. Na tej sa podieľam iba dramaturgicky.

obr_4.jpg

Darina Abrahámová v časoch svojich recitátorských aktivít (1974)

Prečo už u Radošincov nehráte?

Súbor veľa cestuje, časovo by som to nezvládala. Hoci, zájazdové obdobie si teraz pripomeniem Žilinou. Od skvelého Mestského divadla Žilina som prijala ponuku pôsobiť tam ako interná dramaturgička na čiastočný úväzok.

Čo tam s vami chystajú?

S režisérom Štrbákom idú robiť hru Davida Mameta Sexuálna perverzita v Chicagu. Umelecký šéf Edo Kudláč zase bude režírovať čerstvú dramatizáciu Dostojevského Idiota, hosťovať má prísť režisér Blaho Uhlár, čo je bomba. Mimo divadla Stoka a spriaznených zoskupení už veľmi dlho nepracoval v ´normálnom´ profesionálnom divadle a považujem za úspech Žiliny, že sa stáva pre zaujímavých divadelníkov magnetom. A napokon má prísť Martin Porubjak režírovať Bernhardtovu hru Emmanuel Kant, ktorá doteraz nebola preložená.

Spolupracujete na niečom konkrétnom dramaturgicky?

Zatiaľ sa len oboznamujem s repertoárom, skôr spolupracujem s PR oddelením a pomáham definovať a určovať stratégiu, ako oslovovať divákov a ako prezentovať veci. To netreba podceňovať. Tento problém som zažila aj v Činohre SND.

Ako ste ho pociťovali?

Šéf Činohry nemal pod rukou marketingové nástroje ani obchodné oddelenie. Ľudia odtiaľ teda boli podriadení inému šéfovi, jemu sa museli zodpovedať za to, čo vypromujú niečo, čo sme my, dramaturgovia považovali za úspech alebo dramaturgický nápad celej sezóny. A keď centrum rozhodlo, že akcent bude na jednorazových podujatiach, napríklad charitatívnych večeroch, tak ostatné muselo ísť bokom.

obr_1.jpg

Divadlo GUnaGU - s Petrom Sklárom a Viliamom Klimáčkom  v hre Komiks

Nepovažujete charitu za podstatnú?

Považujem to v inštitúcii tohto typu za úplnú samozrejmosť. Ale myslím si, že taká akcia má prebehnúť v decentnom štýle a nie byť prostriedkom na sebaprezentáciu istých ľudí v jeden večer. Na také niečo som alergická. Ako k tomu prídete, keď na druhej strane cieľavedome cez celú sezónu pracujete na náročnom edukačnom projekte so školami po celom Slovensku? Z môjho pohľadu bol oveľa dôležitejší ako nejaká recepčná jednorazovka. Pomalá, drobná, poctivá práca stojí za to. A keď príde čas, tak to treba napáliť, aby o tom, na čom pracujete, vedelo čo najviac ľudí. Lenže keď na to nemáte potrebné nástroje, nemôžete robiť nič. Podobne to bolo aj s projektom Dramatická kolekcia. Bola som autorkou námetu, ale venovali sme sa mu, nielen z dramaturgie, všetci oslovení s vervou.

Môžete ho priblížiť?

Zavŕšili sme ho po roku a pol a zámerne sme okolo toho nerobili veľké haló, pretože šlo o uzavretý, tvorivý projekt. Oslovili sme osem slovenských autorov, aby pre SND napísali celovečernú hru. Dnes máme šesť nových kvalitných slovenských hier, či už atraktívnych, zaujímavých, alebo provokatívnych, ktoré sa môžu hrať. Napísali ich Eva Borušovičová, Vanda Feriancová, Eugen Gindl, Ľuba Lesná, Ján Uličiansky a Daniel Majling.

Ako to nakoniec dopadlo?

Nové vedenie dostalo na dlani pripravený a odmakaný projekt a zmietlo ho zo stola skôr, než mohol byť riadne predstavený. Možno raz podľa neznámeho kľúča niektorú z tých hier vytiahnu, ale to už nebude mať zďaleka takú potrebnú silu, razanciu a aktuálnosť. Som znechutená zo vzťahu nového vedenia k dramaturgii ako aj z prístupu k novej pôvodnej dráme. Okrem hier z Dramatickej kolekcie vypadol z plánu aj autorský projekt o starobe. Mal názov Tí druhí a mal byť generačnou výpoveďou slávnej najstaršej hereckej generácie činohry. Na inscenovanie čakala aj skvelá satira Viliama Klimáčka Pygmalion určená na veľké javisko.

obr_2.jpg

V hre Gotika (GUnaGU) s podobne temperamentnou Petrou Polnišovou. Možno raz
spolu naplnia úsilie Dariny Abrahámovej dostať divadlo na Slovensku do škôl. „Nový,
celoeurópsky boom je práve hnutie Divadlo v triede. Malé skupinky mladých hercov
hrajú v školskom prostredí svoje nové hry a priamo sa týkajú tém a problémov,
ktoré decká zažívajú. Zábava, terapia, občianska diskusia – toto všetko sa prelína
a skúsenosti s takýmto typom komunikácie sú skvelé. Presvedčila som sa o tom na
medzinárodných fórach,“ hovorí.

Ste manželkou politológa Samuela Abraháma. Ako vás ovplyvňuje v uvažovaní?

Napríklad mi vraví, aby som sa nestránila rozhovorov. Pripomína mi, že mám mať nadhľad, že je podstatné, aby som si uvedomila, čo všetko som urobila v najkrízovejších momentoch a že počas presťahovania SND do novostavby som bola dôležitou súčasťou úzkeho kruhu ľudí, ktorí to dokázali.

Čo pre vás znamená nová dráma?

V divadelných či v kritických kruhoch sa nová dráma najviac spája s alternatívnym divadlom a atypickými inscenáciami. Pre mňa je nová dráma každá dobrá novo napísaná hra. Môže to byť aj normálna klasická psychologická hra alebo komédia bez nejakých prehnaných formálnych experimentov. Podstatné je, že vzniká hodnota, výpoveď, ktorá má zmysel a šarm aj v spojení s iným ako konkrétnym inscenačným spracovaním či tímom. Milujem však aj drámu z modernejšej slovenskej klasiky –Vladimíra Hurbana Vladimírova, Barča-Ivana, mimoriadne Stodolu, Bukovčana aj Karvaša.  Hry týchto autorov u nás uvádzame veľmi málo, čo sa mi zdá byť úplne neprirodzené. Z môjho pohľadu je napríklad Herodes a Herodias v SND najlepšou inscenáciou tejto tragédie v našich novodobých divadelných dejinách. Obdivujem Tomáša Maštalíra aj Gabiku Dzuríkovú, ako to hrajú. A v niečom ich s kolegami naopak ľutujem.

Prečo?

Od mediálne známych hercov sa úplne samozrejme očakávajú výborné výkony a potom sa často prehliada, ak predvedú čosi iné, mimoriadne. Napríklad Zdena Studenková – to, ako hrá vo Fetišistkách a vo Večeri, je tiež mimoriadne, a nebola nikdy nominovaná na žiadnu cenu. A čo by asi musel na javisku predviesť Jožko Vajda, aby bol nominovaný na Dosky? Nestotožňujem sa s názorom, že seriálové herectvo negatívne vplýva na herectvo v divadle. Tie seriály robia herci profesionálne veľmi poctivo, veď chcú dokázať, že zvládajú rôzne typy hrania. Problém je v inom – v popularite, v pocite výnimočnosti, ktorý je budovaný na rýchlejších základoch ako v divadle, kde sa vyžaduje drina, pokora a obetavosť. Peniaze, únava a sláva sa nemôžu na človeku neodraziť. Aj preto ich ľutujem. Tolerancia, dôvera, tímovosť a stavovská hrdosť, mať chuť vymýšľať a byť vo svojom divadelnom prostredí aj bez scestných odborárskych dohôd a rád, vnímať divákov inak ako anonymné tlieskajúce ruky v zaplnenej sále – nie je to ľahké.

obr_3.jpg

Časy účinkovania v srdcu blízkom Radošinskom naivnom divadle – so
Stanislavom Štepkom v hre Človečina 2

Ale seriály prilákajú divákov do divadla, nie?

Prilákajú aj odradia, to je tak pol na pol. V každom prípade, maniere sa nezhodujú s pokorou. Neopovrhuje sa len tak malými rolami, neznámym textom ani divákmi, ktorí do divadla merajú cestu.

Vyštudovali ste divadelnú a filmovú vedu. Ako došlo k tomu, že ste dramaturgičkou a pritom aj hráte?

V čase, keď som sa hlásila na VŠMU, odbor dramaturgie nebol. Ale bolo fajn, že s divadelnou vedou bola spojená aj filmová, lebo sme ako študenti mohli pozerať trezorové filmy, čo nám, samozrejme, vtedy otváralo obzory. Mala som fantastických profesorov ako Paštéka, Bóor, ale aj veľa nekvalitnej výučby. Vo všeobecnosti na školu nemám nejaké svetlé spomienky, viac pre mňa znamenalo hnutie amatérskeho divadla, festivaly, české alternatívne scény ako Ha divadlo či Divadlo na provázku. Brala som to tak, že bez divadla žiť nechcem, že určite v ňom niečo robiť chcem, verila som si.

Po novembri 1989 ste sa dostali ako divadelníčka do Veľkej Británie. Ako sa to podarilo?

Išlo o veľkorysý projekt Seeding a network organizovaný Kráľovským národným divadlom, v ktorom sa mali stretnúť divadelníci podobného veku z postkomunistických krajín, aby spoznali detailne fungovanie britského divadelníctva z pohľadu manažmentu aj umeleckej tvorby. Robil sa veľmi  poctivý výber účastníkov, samozrejme, vtedy nebolo veľa takých, čo vedeli slušne po anglicky. Dodnes som zážitkami a niekoľkoročnou skúsenosťou s britským divadlom silno ovplyvnená.

V čom?

Nielen divadlom, ale aj kultúrou správania, rovnosťou šancí, otvoreným prístupom k príležitostiam. Bolo to fantastické. Prešla som skoro všetky najlepšie britské scény, kde som mala možnosť spoznávať tamojšiu divadelnú prácu. Vznikol z toho dlhodobý kontakt, ktorý vlastne trvá dodnes. Najdetailnejšie som sa spoznala s prácou britského národného divadla.

obr_5.jpg

Darina s manželom, politológom Samuelom Abrahámom počas vlaňajšej cesty po
Japonsku, kde bola prednášať na divadelnom workshope. Ako milovníčka iných
kultúr si v ďalekej Ázii prišla na svoje. Hovorí o tom aj jej domáce prostredie,
kde sa dá meditovať na viacero spôsobov a obdivovať vkusné suveníry privezené
z Japonska, Afriky a iných kútov sveta

Z akej rodiny pochádzate?

Otec je pôvodom z Čiech a mama Slovenka z maďarského Tótkomlóšu. Otecko ako vojak pomáhal pri sťahovaní repatriantov, a tak sa stretol s maminkou. Celá moja rodina sa na Slovensko prisťahovala vlastne až po druhej svetovej vojne, ale kedysi v 17. storočí sme z maminej strany mali korene niekde v oblasti Zvolena.
Vráťme sa ešte k Radošincom. Ako to, že ste svojho času zakotvili práve u nich?

Sprvu vôbec neboli mojou krvnou skupinou. Fičala som na Kafkovi, Joyceovi, jednoducho, Gymnázium

Metodova, to bola známka intelektuálnej kvality. Voskovec, Werich, L+S, to sa ešte bralo, ale o ostatné sme sa vtedy nezaujímali. A raz mi moja priateľka z gymnázia, vtedy herečka u Radošincov, hovorí: kolegyňa je tehotná a hľadajú nejaké dievča, prosím ťa príď, na konkurz chodia samé fifleny, chceme tam nejakú normálnu babu. Tak som si vtedy povedala, idem sa pozrieť. Vybrala som sa na Človečinu a zažila som kultúrny šok. Zacítila, že to nie je bežné ľudové estrádne divadlo, že je v tom niečo oveľa viac, slovenský Semafor krížený s Cimrmanovcami, a predsa originál. Najprv ma vydesili bláznivý Markovič a naivný Štepka, keď akoby v postavách dobrého a zlého policajta, otca a syna debila, týrali pani Kolníkovú, ktorá bola odo mňa na pol metra, stále sa jej triasla brada a stekali jej slzy. Hovorím si, to vari nie, tí dvaja vtipní veľmi dobre vedia, čo robia, zneužívajú dedinskú ženu, to je vrchol!

Zapôsobilo to na vaše rozhodnutie?

Veľmi som ju ľutovala. Aj preto som potom išla do zákulisia. Mimochodom, pani Kolníková mala vtedy len o málo rokov viac ako ja teraz (smiech). Prídem tam na ľudsko-právnu inšpekciu ako samozvaná študentská aktivistka, a v šatni sedí jedna vyrovnaná, vysmiata pani školníčka, a vraví mi: ‚Ty, decko premúdrelé, študuvané, budeš odteraz s nami hrat dyvallo? Tak aspon mi povíš, čo to vlastne hrám.‘ Bola absolútne free, veľmi milá, prívetivá a otvorená. Okamžite si ma získala. A išlo to krok za krokom. Moja prvá rola bola nemá, to som len otvárala ústa a namiesto mňa hovoril reproduktor. Potom sa to rozbehlo, až sa to skončilo tým, že sa postavy v hrách  volali mojím menom. S Radošincami prišlo niečo, čo sa vôbec nedá opísať – vzťah na celý život. Je to divadlo, ktoré prehovára do duší ľudí, nie folklórna okrajová zábavka pre teplákových divákov, ako si myslí pár snobov. To, že má už svoj štandard a možno nás dnes až tak neprekvapuje, je druhá vec. Ale zachovať si svoje miesto pod slnkom v nejakom štandarde vôbec nie je samozrejmosť.

obr_7.jpg

Samuel s mamou v japonskej mestskej hromadnej doprave

Fakt je, že Radošinci majú stále vypredané.

Diváci sú fantastickí, nielenže reagujú, tlieskajú a kupujú si lístky, ale aj veľa píšu. Listy chodia stále, od rôznych ľudí, často veľmi rozhľadených, vzdelaných a citlivých, ktorí majú svoje občianske profesie, ľudské problémy a vy vidíte, ako veľa to pre nich znamená a ako sa chcú s vami podeliť. Cítite tú energiu. Myslím si, že divadlo má moc vstupovať do ľudských životov. Načo by potom bolo?

Prežívate aj v divadle GUnaGU niečo podobné?

Odjakživa som ich vnímala ako jedno zo sympatických združení malých javiskových foriem, ktoré vznikali v osemdesiatych rokoch minulého storočia pri divadle U Rolanda. Vždy sa mi páčili a Ivan Mizera, jeden zo zakladateľov súboru, bol môj spolužiak. Dokonca som svojho času ako lektorka robievala posudky na niektoré ich hry a párkrát som ich „zachraňovala“, lebo vždy sa našiel niekto, kto ich chcel zakázať. Po materskej dovolenke so synom – to bolo niekedy v roku 2000 – som si povedala, že budem v divadle cielenejšie robiť to, čo považujem za správne. Vtedy som stála pri zrode súťaže Nová dráma, a vyhral ju práve šéf GUnaGU Viliam Klimáček. V tom čase som prestala chodiť na zájazdy s Radošincami. Nato mi volá Viliam, a tým suchým, zdanlivo nepriateľským hlasom vraví: ‚Prepáč, máme s Karolom Vosátkom návrh, či by si nechcela hrať v jednej  hre.‘ Bol to Čechov – boxer. Veľmi ma to prekvapilo, a priznám sa, aj zneistilo.

Ako to?

Radošinci, to už bola istota, pravidelne šesťsto vypredaných miest, všetko fungovalo. A keď som prišla do GUnaGU, úplne sa mi vynorili študentské časy. Vravím si – vypredáme aspoň tých úbohých šesťdesiat miest? Diváci tu na mňa pozerajú tak zblízka! Samozrejme, toto trápenie som nedala najavo. Dodnes som sa s ním nepriznala ani Petre Polnišovej, ktorá vtedy prišla za mnou a hovorí: ‚Ježiš, ty si tá z Radošinského? To je úžasné, že tu môžeme spolu hrať!‘ Za tých desať rokov som nič negatívne v tomto prostredí nepocítila, iba radosť a naplnenie.

Darina Abrahámová (1959)

obr_6.jpgHerečka a dramaturgička. Narodila v Dunajskej Strede, odmalička žila v Bratislave, účinkovala v divadlách Slniečko, Ludus či v Lyrickom divadle. Vyštudovala Divadelnú a filmovú vedu na Vysokej škole múzických umení. Začínala v amatérskych divadlách, neskôr ako herečka i dramaturgička pôsobila v Radošinskom naivnom divadle a v GunaGU. V Činohre SND pôsobila ako lektorka, dramaturgička a šédramaturgička. Zo súčasného repertoáru spolupracovala na tituloch Ksicht, Anna Kareninová, Popol a vášeň, Fetišistky, Večera, Ženský zákon, Kocúr na kolieskových korčuliach a iné. Spoluzakladala súťaž Dráma, festival Nová dráma, tri ročníky pôsobila ako šéfdramaturgička festivalu Kremnické gagy. V ostaných rokoch sa venovala aj edukačným a autorským projektom, prednáša na Bratislavskej škole liberálnych štúdií. Od novej sezóny prijala angažmán ako dramaturgička Mestského divadla Žilina. Je manželkou politológa, šéfredaktora časopisu Kritika a kontext, rektora privátnej vysokej školy BISLA Samuela Abraháma, s ktorým má 12-ročného syna Samuela Dominika. Z prvého manželstva  má dcéru Zuzanu Porubjakovú.

Súvisiace články:

Hlavné správy

Z DOMOVA

V ktorých okresoch je najviac onkologických diagnóz?

Z porovnania výskytu onkologických ochorení mužov i žien vychádza nepriaznivo Bratislava či Komárno.

TECH.SME.SK

Severná Kórea sa ďalej vyhráža USA: Spolupracujte, inak budú vážne následky

Severokórejská diktatúra tvrdí, že za útokom na Sony Pictures nie je.

KOMENTÁR PETRA MORVAYA

Spoplatnený obsahAko zruinovať štát bohatý na ropu

Lídri Venezuely a Ruska by dokázali zruinovať akýkoľvek štát.

KULTURA.SME.SK

Spoplatnený obsahPo Noeho arche je tu Mojžiš Ridleyho Scotta. Tento rok je v Hollywoode rokom Biblie

Superhrdinom z komiksov konkurujú apoštoli, mesiáši a proroci.

najčítanejšie
  • 7dní
  • 30dní